Minule som sa viezla v autobuse číslo 84 do Petržalky, ktorá je pre mňa tak trochu španielska dedina. Tak ale zorientujem sa, ak treba. Neviem prečo, ale týmto smerom vždy nastúpi nejaké obzvlášť výstredné indivíduum, ktoré ma prinúti civieť. Možno je to zámer, alebo možno nevedia, že vyzerajú čudne.
Aj tentoraz som mala „šťastie“, že na ďalšej zastávke nastúpil človek, ktorého musím dopodrobna opísať. Hoci nebolo práve teplo, asi tridsaťročný muž bol celý oblečený v koži. Inak, bol tak trochu modrý od zimy. Mal na sebe kožené nohavice a čiernu tenkú bundu so strapcami a cvokmi. Okolo pravého kolena mal uviazanú červenú šatku s bielymi bodkami a na hlave mal asi storočné dredy, ktoré mu siahali až po lopatky. Bradu mal zapletenú asi do desiatich vrkôčikov, ktoré mal upevnené farebnými gumičkami. No a okolo bedier mal hrubú reťaz na ktorej sa mu hompáľal originálny tikajúci budík ako z Večerníčka – „Ja som budík budíček“.
Určite pochopíte, že upútal všetkých, ktorí naňho dovideli. Chvíľu prebehol pohľadom po celom autobuse a potom nastal zlatý bod programu. Držal sa ľavou rukou hore a pravou vytiahol z vnútorného vrecka sprejovú šľahačku. Otvoril ju a začal si ju sprejovať v krátkych intervaloch do úst. Všetky pohľady boli na ňom, ale on sa nenechal rušiť a pokračoval, až kým neminul celú šľahačku. Potom si chrbtom ruky utrel ústa, natiahol vrkôčiky a prázdny obal dal do rúk starému pánovi v okuliaroch so slovami „Možno tam ešte niečo bude“ a vystúpil. Starý pán sa rozčúlil, ale dvere autobusu sa zavreli a indivíduum v koži si vykračovalo veselo po chodníku medzi domy.
Gabi Caprea
Prečitajte si aj článok: Cestujúce hrnce
Momentálne neexistujú žiadne komentáre, chcete ich pridať?
Napíšte komentár