Nastúpila som do poloprázdneho autobusu číslo 39 a už len to, že som si mohla sadnúť, som brala ako podozrivú vec. Ako všetci viete, tieto autobusy sú väčšinou preplnené a stalo sa mi, že ak som sa chcela dostať dnu, musela som vytiahnuť niekoho von. Ale teraz som sedela a hrala som sa s mobilom. Nado mnou zastali dvaja mladí muži oblečení v oblekoch a chvíľu nadávali na šéfa, lebo im obom na týždeň zobral služobné autá. Neboli z Bratislavy a dopravu využili len keď boli na pohovore a keď išli prvý krát do práce. Rozčuľovali, aké je to hrozné, ako ten autobus „vyberá“ všetky jamy na ceste a ako by najradšej vystúpili.
„A to mám o dva dni narodeniny“, povedal rozhorčene nízky muž s tmavými vlasmi. Automaticky som sa naňho pozrela, ale nevedela som mu odhadnúť vek. Jeho blonďavý kolega naňho pozrel „Tak to je blbé, že si teraz bez auta. A koľko oslavuješ?“ Tmavovlasý muž sa zarazil a ja som zase naňho pozrela, keďže ma zaujímalo, koľko má rokov. Tipovala som mu okolo dvadsaťpäť. „Vidíš, ja ani neviem, koľko budem mať rokov“, pokrčil tmavovlasý muž. „Však ktorý si ročník?“ aktívne sa opýtal blondiak. „Veď 1984“, odvetil mu tmavovlasý muž. „No tak budeš mať 32“, vypočítal pohotovo blondiak. Tmavovlasý muž rýchlo vytiahol mobil a niečo tam hľadal. Myslela som, že to prepočítava, ale po chvíli z neho vyliezlo, „nemôžem mať 32, veď to som oslavoval minulý rok…mal som to aj na torte, pozri“, strčil mobil popod nos blonďavému kolegovi. Ten na to pozeral a potom sa rozosmial, „Karol, tak už to máš aspoň nacvičené…“
Chvíľu som tomu nemohla uveriť, ale tmavovlasý muž žil naozaj v tom, že má o rok viac a celá jeho rodina s ním. Dúfam, že nepracoval v banke, lebo k jeho výpočtom by som sa nechcela dostať.
Gabi Caprea