Krásna záľuba venovať sa umeleckému drotárstvu, tvoriť rôzne obdivuhodné predmety, prináša obohatenie o ďalší výtvarný rozmer a radosť z nejedného vydareného diela. Iveta Minárová zo Zlatých Moraviec – Prílep sa začala
venovať umeleckému drôtovaniu ako samouk zhruba pred 11 rokmi. Inšpiráciu pre túto zaujímavú prácu našla
na folklórnych slávnostiach Hontianska paráda v Hrušove, okres Veľký Krtíš, kde sa zhodou okolností zúčastnila
ukážok základov drôtovania v tvorivej dielni dekoratívnych predmetov.

Začiatky

Začiatky mojej umeleckej tvorby Práca s drôtom si vyžaduje určitú zručnosť, veľa trpezlivosti a praktické skúsenosti.
Odvtedy, ako ma táto krásna záľuba zaujala, snažila som sa v kníhkupectve zadovážiť akúkoľvek odbornú literatúru. Nakoľko som neabsolvovala žiadny odborný kurz a nepoznala techniku drôtovania, pokroky v mojej tvorbe boli pomalé. Ale podľa obrázkov z kníh sa mi nakoniec zakaždým podarilo vytvoriť, čo som si zaumienila. Prvé poznatky z drotárskeho remesla som získavala pri tvorbe šperkov z postriebreného a medeného drôtu.

Jednoduché prstene, prívesky, vianoční anjelici a iné drobnosti sú spomienkou na práce, ktorým som sa venovala 4 roky. Patrili k nim aj výrobky z obyčajného viazacieho drôtu, ktoré po čase získavali krásnu patinu. Aj keď moja prvotná tvorba boli šperky, najradšej sa venujem výrobe mísa košíkov. Misy vyrábam z obyčajného čierneho drôtu a ich finálna povrchová úprava je prevedená katoforézou, aby výrobok pri styku s vodou a vo vlhkom prostredí nepodliehal korózii. Drôtené košíky sú nielen dekoračné, ale dobre poslúžia ako úžitkové predmety pre ovocie, písacie potreby, kozmetiku a pod. Keď sa ku mne dostane nejaký hlinený džbán, črpák a podobné nádoby, rada si ich opletiem medeným drôtom. Pri výrobe umeleckých predmetov sa používajú rôzne druhy a hrúbky drôtov. Najhrubší na konštrukciu, stredný na výplet a najtenší na šitie jednotlivých dielov.

S Ivetou Minárovou si staré remeslo drôtikárov vyskúšali aj žiaci zlatomoraveckých škôl v Tvorivej dielni Mestského strediska kultúry a športu v Zlatých Moravciach v roku 2019. Bolo to na podujatí pod názvom Krokom po minulosti rodiny Migazzi pri príležitosti Dní európskeho kultúrneho dedičstva OZ PLATAN.

Zdroj: Tekovské noviny ; Autor: Anton Kaiser

Pri nosení pošty z mestského úradu zažil už Peter Pócsik všeličo. Zaskočili ho bezdomovci, čo „bývali“ v dvojmetrovej tráve, cez ktorú si chcel spraviť skratku. Či prípad manželov, v ktorom sedelo meno, ulica aj číslo vchodu – len mesto bolo iné. A spomína si aj na konanie, s ktorým chodil na jednu adresu 5 rokov, pretože dotyční sa stále odvolávali.

Poštového doručovateľa pán Pócsik robíte takmer 15 rokov. Boli na kondičku ťažšie začiatky, kedy si vaše nohy ešte len museli privykať na to množstvo krokov, ktoré denne urobíte, alebo je to náročnejšie teraz, keď sa človeku už menej chce?

– Je to približne to isté. Ako horšie to vnímam iba keď vypadnem na nejakú dobu, napríklad keď si na týždeň-dva vyberiem dovolenku, alebo po práceneschopnosti – potom si týždeň zvykám, kým sa vrátim do normálu.

Ako ste prežívali začiatky v tejto práci?

– Začínal som na sídlisku Klokočina. A keďže nie som z Nitry, vedel som len, kde sa nachádza, ale nepoznal som ani jednu ulicu, ani jedno číslo. Chodil som s mapou v ruke, spoznával som ulice a všetko som hľadal. Trvalo mi aj dva mesiace, kým som sa do toho dostal. No a po pol roku som už vedel všetky ulice aj všetky vchody naspamäť, dokonca u niektorých ľudí som vedel aj to, na ktorom poschodí bývajú.

Z hľadiska fyzičky bolo všetko v poriadku? Pre niekoho, kto nebol zvyknutý na toľko chôdze by to mohol byť problém.

– Boli aj svalovky, pretože je to dosť veľká záťaž na organizmus. Doteraz cítim záťaž na rameno aj na ruky, pretože predsa len – nosím plné tašky. Mal som niekedy aj chuť prestať. Napríklad vtedy, keď ma v meste chytila taká prietrž mračien na mieste, kde som sa nemal kde schovať. Musel som sa ukryť v najbližšom obchodnom centre. Premokol som tak, že som sa až triasol od zimy a prechladol som.

Tu sa natíska otázka, či je pre vás ako doručovateľa horšie leto s horúčavami alebo zima, kedy sú mrazy a šmykľavo.

– Všetko má svoje pre a proti. Ideálne je tých 25 stupňov, na jar.

Ako sa chránite? Či to je jeden extrém alebo druhý, potrebujete okrem vhodného oblečenia aj nejaké ochranné pomôcky na vašu prácu.

– Keď som nastúpil, kúpil som si prvé topánky s priemernou cenou. Vydržali len pár týždňov, po ktorých sa odtrhla podrážka. Išiel som z Nitry domov a ledva som sa dostal domov, trčala mi noha von z topánky, nohu som ťahal po zemi, nevedel som ani do autobusu prejsť. Odvtedy si kupujem lepšie topánky. Obuv musí byť kvalitná – aby bola hlavne teplá, nepremokavá a aby sa nešmýkala. Podobne kvalitný musí byť aj kabát. V lete nosím okuliare, používam opaľovacie krémy, v zime zase čiapku. Na tieto veci máme príspevky a ak chcem niečo kvalitnejšie, tak si radšej priplatím. Vysvetľuje Pócsik.

Koľko sá pán Pócsik denne nachodíte?

– Podľa toho, koľko je pošty. Mám krokomer, v priemere ukazuje od 20 tisíc do 40 tisíc krokov. A to každý pracovný deň.

Čo sú to za zásielky, ktoré od vás ľudia dostávajú?

– Zo všetkých oddelení mestského úradu. Peniaze nedoručujeme, ani od ľudí nepýtame.

Nebáli ste sa, keď ste začínali? Pretože to, že nerobíte s peniazmi, viete vy, ale nevedia to zlodeji.

– Vždy je to riziko. Keď som začínal, ani sa nevedelo, že mesto takto doručuje poštu, ľudia sa čudovali a nechceli od nás poštu ani preberať.

Poštára každý pozná, vás nepoznal nikto. Nemali ste vôbec problém dostať sa k ľuďom až domov?

– Je to tak. Ľudia nevedeli o tom, že mesto môže takto doručovať poštu. Teraz to už chápu, aj sa to medializovalo, aj nás spoznali osobne.

Doručujete po celej Nitre?

– Keď sa toto doručovanie zakladalo, pán Jozef Korec (bývalý vedúci zamestnanec mestského úradu – poznámka redakcie) rozmýšľal, kde by bolo ideálne doručovať, kde by sa oplatilo chodiť s poštou, aby sa čo najlepšie ušetrilo. Rozmýšľali sme o tom, že by sme aj veľkým firmám alebo úradom doručovali. Dal si vtedy za cieľ obísť celú oblasť, tak sám chodil s poštou. Doručujeme preto hlavne na úrady a na veľké sídliská. Najrentabilnejšie sú Klokočina a Chrenová, no ak nám to časovo vyjde, chodíme aj na ostatné mestské časti, ale len vtedy, ak je tam veľa pošty. Dodáva Pócsik.

Takže napríklad Zoborčania vás nepoznajú?

– Ale áno, bol som už aj na Zobore viackrát. Prešiel som napríklad celú Jeleneckú, Moskovskú a ďalšie zoborské uličky. Aj Dražovce som celé už prešiel.

Tých vašich 20 tisíc až 40 tisíc krokov: koľko to predstavuje obálok, koľko je to navštívených adries?

– To sa nedá odhadnúť. Niekedy idem na jeden úrad a len na tom jednom mieste mám aj 20 listov a niekedy mám iba jeden.

Platí to, že ročne spravíte úsporu mestu približne vo výške 33 – tisíc eur na poštovnom?

– V tomto roku to bude asi menej, pretože kolegyňu mám na materskej, a teda teraz robím sám, a tiež preto, že sú pozatvárané úrady a menej sa doručuje.

Keď sa rozhodne, že nejaká časť mesta nie je rentabilná na roznášku zásielok, tak tam sa potom listy doručujú klasicky poštou?

– Áno. A aj ľuďom, ktorým nedoručíme, posielame zásielky poštou, pretože nie všetci sú vždy doma. Chodíme dvakrát, ak nie sú doma, potom to ide poštou. Niekedy si to zámerne neprevezmú a nechajú zásielku prísť poštou, ktorá im ich list uloží, pretože hrajú o čas a naťahujú termíny.

S tým, že nie sú doma, alebo sa zatajujú, a zámerne nechcú prevziať zásielky, máte asi veľa skúseností.

– Veľakrát sa mi stalo, že som zazvonil a videl som, že niekto sa pozerá cez ‚kukátko‘. Ale nevylučujem, že to nemusel byť adresát, pokojne to mohlo byť dieťa, ktoré z opatrnosti nechcelo otvoriť. Stáva sa aj, že pri zvončeku počujem, že je tam dospelý hlas, no vyjdem hore a už mi neotvoria.

Aké majú ľudia pán Pócsik dôvody, že neprevezmú zásielku?

– Môže ísť o list, ktorý nechcú prevziať. Napríklad keď im deti nechodia do školy a zastavia sa im dávky. Za to ale ja nemôžem.

Zažili ste aj vyhrážky, alebo tvrdšie reči?

– Zažil som už všeličo možné, napríklad mám príhodu s jednou pani, ktorú som nazval neodbytná manželka. Išiel som do jedného vchodu s listom do vlastných rúk. Taký môžem dať iba danej osobe alebo niekomu, kto má splnomocnenie – ale pre nás splnomocnenie vydané na pošte neplatí, to je pre poštu, splnomocnenie musí byť overené notárom. Ona chcela silou mocou, aby som jej list pre jej manžela dal, ale ja som to urobiť nemohol. Tak mi nadávala a vyhrážala sa, že čo si to dovoľujem a nech jej to okamžite dám. Navrhol som, nech zavolá manželovi a ak príde do desiatich minút, toľko počkám. Prišiel aj jej manžel a vynadal mi dobre aj ten.

To asi nezapôsobí dobre na človeka – veď vy ste si len robili svoju prácu…

– Viete, vždy je všetko o ľuďoch.

A čo psy?

– Na spodku Partizánskej pri rodinných domoch mali v jednom dome naozaj prešibaného vlčiaka, kvôli ktorému som nevedel vhodiť list do schránky. Išiel do mňa okamžite hryznúť. Hodil som kameň do jednej strany, no stihol som len otvoriť schránku a zas bol pri mne. Tak som musel znova hodiť kameň a strčil som tam obálku.

Roznášate len v pracovnej dobe, alebo potiahnete aj mimo nej, aby ste zastihli ľudí, ak sú v práci.

– Roznášame od dvanástej do ôsmej hodiny večer. Snažíme sa ľuďom vyjsť v ústrety a keď sa dohodneme, prinesieme im to aj do práce. Vysvetľuje Pócsik

To ale znamená, že v zimnom období nosíte poštu už potme.

– Áno a sťažuje nám to situáciu, lebo aj zvončeky a mená na schránkach je horšie vidieť, preto treba nosiť so sebou lampu alebo si s mobilom svietiť.

Nereagujú ľudia zľaknuto, keď ich niekto potme naháňa s poštou?

– Už sú zvyknutí za to obdobie. Predsa len, robíme to 15 rokov.

Každý, kto nebol v Nitre zopár rokov, vám povie, že Nitra sa rozrástla. Pribúdajú tu novostavby a nie sú to len rodinné domy niekde na okraji, ale aj bytovky v širšom centre. Nerobí vám problém, že do štvrte, ktorú už dobre poznáte, zrazu pribudla bytovka alebo dokonca celá ulica? Prípadne neoznačené domy?

– Vždy, keď niekam idem, vopred sa pripravím, spravím si v tom roznášaní systém. Trasu si treba dobre premyslieť a naplánovať. Pozriem si, kam idem, buď cez internet, alebo keď som už na mieste a neviem nájsť zadanú adresu, tak sa niekoho opýtam. Keď idem na Klokočinu, naplánujem si to tak, že najskôr spravím jednu stranu a potom druhú – a vždy to robím tak, že sa vyveziem na kopec a už len schádzam dolu.

V minulosti sa tu na meste uvažovalo aj o babetách pre poštových doručovateľov. Pokiaľ viem, nejazdíte na nich. Prečo sa to neosvedčilo?

– Babeta nie je rentabilná, pretože dosť často sa chodí od vchodu do vchodu. Ak mám niekde odparkovať babetu, po chvíli ju presúvať na iné miesto o pár metrov ďalej, tak to radšej prejdem pešo. Ak mám ísť niekde ďalej, radšej sadnem na mestský autobus a odveziem sa.

Aj vám niekto pán Pócsik pri tejto práci poďakuje? Či skôr je to o tom, že sa na vás sypú nadávky.

– Stala sa mi taká kuriozita v jeden deň behom piatich minút a na jednej ulici. Na jednom mieste mi vynadali a o pár metrov ďalej mi staršia pani, ktorá bola taká rada, že som jej priniesol poštu, núkala zákusky. Svedčí to o tom, že všetko je vždy iba o ľuďoch.

Zdroj: Nitra.sk ; Autor: Tomáš Holúbek, (red. upr.) ; Foto:Roman Oravec

Prečítajte si aj: Slovenská pošta zrušila 756 pracovných miest

Pochádza z malej dedinky Hodejov pri Rimavskej Sobote. Obec je známa zvýšenou kriminalitou. Všeobecne je známe, že Gemer zápasí s vysokou mierou nezamestnanosti a chudobou už niekoľko rokov. Tak ako býva zvykom vždy do tmy vnikne svetlo. Teda aspoň keď mu pomôžeme a pustíme ho tam. Tým svetlom je i úspešná, pekná a ambiciózna 29 ročná Alexandra Juhászová.

Narodila sa do rodiny chudobných rodičov. Otec bol murár a mama bez vzelania. Šikovná dáma nie je rozhodne jedináčik, pretože má ešte dve sestry. Do školy chodila veľmi rada. Dnes už má úspešne za sebou tri maturitné skúšky a externou formou študuje vysokú školu. Momentálne pracuje ako učiteľka v materskej škole v Rimavskej Sobote.

Prečo práve tri maturity?

,,Viete ako to býva, k prvej strednej škole ma prinútili rodičia. Chcela som študovať odbor učiteľstvo. Moji rodičia však nemali obraz o svete.Tak mi prikázali, aby som študovala v Rimavskej Sobote. Otec mi vybral odbor z gastronómie kuchár – čašník.“ …vysvetľuje.

Dany odbor Alexandre nie je srdcu blízky, ale keď rodičia na tom trvali, tak školu dokončila. Vyštudovala s vyznamenaním. ,,No neľutujem to, pretože toto vzdelanie mi nebolo na škodu. Chodila som pomáhať a brigádovala som. Takto som si zarobila jednoducho na to, na čo som chcela. Či už mesačník na vlak alebo učebné pomôcky.“ …dodala.

Za snom učiteľa

,, Keďže som vyštudovala a stala sa sebestačnou, mohla som si ďalej plniť svoje sny. Ako 22 ročná som si kúpila dom a začala študovať na Súkromnej pedagogickej škole v Brezne. Predprimárnu pedagogiku. Ide o učiteľský smer pre materské školy a vychovávateľstvo.“ … hovorí s nadšením. Alexandra jednoducho miluje deti a práca s nimi ju obohacuje a každý deň prináša nové zážitky. Momentálne je učiteľkou v materskej škole v Rimavskej Sobote.

Od deti ku kráse

Keďže sa mladá Alexandra vydala, po krátkom čase porodila syna. Vo veku 25 rokov jej napadla myšlienka čo tak študovať ďalej? Učarovali jej krása, vizáž a kozmetika.

,,Na škole kde som vyštudovala môj prvý odbor kuchár- čašník bol otvorený i odbor kozmetik/kozmetička. Nad touto školou som sa nejak nezamýšľala, chcela som ju, pretože ma to iba zaujímalo.“ … pokračuje. ,,Najviac ma zaujímala dermatológia, rôzne kožné ochorenia a vlastne ako každú ženu, starostlivosť o pleť a ako zostať mladá čo najdlhšie.“ . V rámci doplnkového a životného vzdelania.

Po maturitách prišiel rad i na vysokú školu

Pekne si to celé zhrňme. Po štúdiu v oblasti gastronómie, pedagogiky a kozmetiky prichádza na rad ekonomika. ,, Teraz študujem na vysokej škole v Dubnici nad Váhom. Je to Technologická inštitúcia. Ide o odbor so zameraním na ekonomiku. A je to učiteľstvo praktickej prípravy. Čiže možno budem aj majsterka odborného výcviku.“ …zasmiala sa

Alexandra Juhászová má ku ekonomike blízko, pretože všetky odbory si vyžadujú určitú ekonomickú zručnosť. Nuž a z tohto predmetu maturovala dva krát. V budúcnosti by chcela určite podnikať. ,,To je mojím dlhodobým cieľom.“ …povedala.

Už dnes šikovná a ambiciózna žena rada chodí do prírody. ,,Pobyt v prírode mi dodáva nesmiernu energiu, oddych aj inšpiráciu.“ Veľmi rada športuje. Zaľúbenie však našla i v tanci. ,,Veľmi rada tancujem, chcela som profesionálne. Nuž ale rodičia nemali peniaze.“ … dodáva vážne. ,,No a dnes mi to už ani partner nedovolí.“ …smeje sa. Alexandra chodí veľmi rada cvičiť i do fitness centra. ,,Síce manžel žiarli, ale ja mu to vždy vysvetlím. Milujem čokoládu a práve tu tie prebytočné kalórie spálim.“ …z chuti sa zasmiala. Svoj čas rada trávi v záhrade, kde rada sadí kvety a stará sa o ne. Samozrejme aj spolu s manželom. Najobľúbenejším filmom je Zelená míľa. ,, Dôvod? Film je o takej ľudskosti.“… povedala.

Na záver už len čerešnička na torte. Alexandra Juhászova nie je len mladá, šikovná, ambiciózna ale aj krásna. Venuje sa okrajovo aj foto modelingu. ,,Robila som reklamu pre jeden nemenovaný hotel, na nechty či vlasovú kozmetiku.“ Počas strednej školy sa zúčastnila aj súťaže Miss stredných škôl Slovenska.

Čo by Alexandra Juhászová odkázala svetu?

,,Aj keď človek pochádza zo sociálne slabých pomerov treba mať vždy nejaké ciele. Musíte sa zaťať a ísť vpred. Plniť sny a ciele. Pokiaľ človek nemá ciele, nemá ani zmysel života.“

Redakcia Regionovín Vám ďakuje za rozhovor a želá veľa úspechov a splnených snov.

Prečíatajte si napríklad z publicistiky tento článok: Siroty žijúcich rodičov

Drogy. V minulosti boli jednou veľkou neznámou, dnes patria v mnohých krajinách medzi vyhľadávané voľnočasové aktivity. V Českej republike ide o užívanie na liečebné účely, v Holandsku hovoríme zase o možnosti užívania drog aj pre ich relaxačné účinky. Na Slovensku môžeme rovnako registrovať snahy o legalizáciu drog, a to v kruhoch politických aj medzi bežným obyvateľstvom.

Našej redakcii poskytol rozhovor aj Dávid (pre zachovanie anonymity je meno vymyslené). Ide o mladého 21 ročného muža, ktorý nám porozprával o svojích skúsenostiach s drogami a o tom, ako funguje svet drog na strednej škole.

Začal som na základnej škole

Redakcia: Ako dlho ste užívali drogy?

Dávid: Drogy som užíval asi dva – tri roky.

Redakcia: Aká bola vaša prvá droga, a prečo ste sa rozhodli práve pre túto?

Dávid: Najskôr som vyskúšal marihuanu. Vyskúšal som ju skôr ako svoju prvú cigaretu. Bol som na základnej škole v 9. ročníku. Ponúkol ma kamoš. Pravidelne užívať som však začal až na strednej škole.

Život na strednej

Redakcia: Skúšali ste okrem marihuany aj iné drogy?

Dávid: Áno. Vyskúšal som koláč (extáza), LSD, piko (pervitín) a emko.

Redakcia: Akým spôsobom ste sa dostávali k drogám? Je ťažké sa s k nim dostať?

Dávid: Na intráku sa jednoducho stačilo opýtať. Tam je to väčšinou rozmanité. Niekto drogy berie a niekto nie. Niekedy sa zase niekto pridá a niekto bonzne. Niektorí sa ťa budú snažiť oklamať. Občas sa mi stávalo, že som zaplatil a nedostal som nič, alebo ak som niečo dostal, tak to od drogy malo veľmi ďaleko. V podstate ide o dôveru. Dôležité je, aby ti tí ľudia dôverovali. Ak ti nebudú veriť, jednoducho nič nedostaneš. Ja si spomínam na situáciu, keď som videl týpka na chodbe. Len tak sedel a čumel na stenu. Bolo mi jasné, že je vypečený vo svojom svete. Tak som ho oslovil a mal som pravdu. Jednoducho k drogám sa stredoškolák dostane, ak chce. Niekde to ide ťažšie, niekde ľahšie, ale ide to.

Redakcia: Spomínate si na nejakú situáciu, ktorá Vám v súvislosti s drogami utkvela v pamäti?

Dávid: Okrem toho týpka na chodbe je tých príhod skutočne veľa. Ale tak spomínam si na vtipnú príhodu s mojím kamošom. Boli sme v spoločenskej miestnosti a hrali sme biliard. Rozhodol som sa, že si idem po cigy na izbu, aby som si mohol ísť zapáliť. Na schodoch som stretol toho kamoša. Písal si a nevnímal svet okolo seba. Oči mal totálne niekde v … Spojenie marišky s jeho alergiou na očiach skutočne zanechalo krásne červené následky.

Iný svet

Redakcia: Čo vás na drogách najviac priťahovalo? Čím vás fascinovali?

Dávid: Pocity, názory, myšlienky. Je to v podstate zaujímavé, čo ti na drogách príde na myseľ. V podste to človeka dosť zmení. Človek spozná kolobeh “raz si dole a raz hore”. Je to v podstate dosť subjektívne. Čo sa mňa týka, ponáral som sa do myšlienok o ľudskom správaní, inak som vnímal to, čo ľudia robia a ako sa správajú. V podstate som pílil svoju osobnosť k lepšiemu. Pochopil som vďaka drogám mnohému, napríklad ako funguje môj mozog, ako určité veci zmeniť a prečo sa snažiť ľuďom rozumieť.

Redakcia: Akú drogu ste užívali najčastejšie?

Dávid: Marihuanu a pervitín.

Redakcia: Aký je váš názor na užívanie drog dnes? Súhlasíte s legalizáciou drog?

Dávid: Keď sú drogy v správnych rukách, môžu užívateľovi prospievať. Keď drogu užiješ a sadne ti, je to fajn pocit, keď nesadne, netreba to siliť, netreba hrať frajera. Je to podobné ako pri alkohole. Keď si dáš primerane, je dobre, keď si dáš veľa, môže ťa vypnúť. V podstate súhlasím s tým, že drogy sa môžu užívať na liečbu psychických ochorení či používať pre inšpiráciu.

Tak, ako aj mladý Dávid, aj naša redakcia je presvedčená o tom, že drogy môžu mať liečebné či relaxačné účinky. Ich užívanie však vedie k mnohým negatívnym dopadom na človeka, a tak rozhodnutie o ich legalizácii určite nechávame v rukách odborníkov.

Zaujímavosti:

Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogovú závyslosť vydáva každoročne správu o užívaní drog a ich užívateľoch. Na základe ich správy z roku 2020 môžeme pokladať marihuanu za jednu z najužívanejších drog (viac ako 90 mil. pravidelných užívateľov).

Prečítajte si tiež:

Od roku 2010 sa rodí generácia Alfa – čo môžeme očakávať? Kliknite tu

Školský vzdelávací systém sa mení. Pre viac informácií kliknite tu.

Môžete si pozrieť:

Dnes prebiehalo posledné pojednávanie na Okresnom súde Bratislava III, úsek trestný, Predmet: § 420 tr.zákona s vynesením rozsudku pre npr. Mgr.Tomáša L.: NEVINNÝ.

Odsedela som si niekoľko príšerne dlhých pojednávaní, aby som získala objektívny obraz o všetkom, čo sa dialo. Celé trestné konanie mi pripadalo ako sfilmovaný román napríklad „S tichým súhlasom“ autora Briana Haiga, pretože zápletka bola naozaj pikantná. Napokon v nedávnej minulosti sa jej chopili senzácie chtiví novinári ako pes neodolateľnej kosti.

Kauza od roku 2017

Napriek tomu, že táto kauza sa vlečie od roku 2017, ja som ju začala sledovať od konca minulého roka. Prišla som na prvé súdne pojednávanie, začal sa výsluch svedkov. Pred súdnou sieňou som sa zoznámila s oteckom unesených detí, pánom Stašom, a jeho malým synčekom, ktorý bol zakríknutý, a hoci sa chcel ako všetky deti na svete rozšantiť, z očiek mu išiel taký zvláštny strach. Tak som sa dala do reči s jeho oteckom, ale aj s malým Noem. Otec mi porozprával smutný príbeh, ako mu priamo spred domu odniesli jeho deti nevedno kam v akejsi bielej dodávke. A tu sa začal príbeh tejto kauzy.

Rodina, zamotaná so sektou, naoko nevinnou. Obvinený však neboli únoscovia, ako by ste čakali, ale pátrač, Tomáš L., ktorý úspešne deti našiel a priviedol domov. Obvinenie? Mgr. Blažej S. podal naňho žalobu z týrania a mučenia počas výsluchu. Lenže ako v každej dobrej zápletke, i toto má svoj háčik. Totiž, Tomáš L. nebol s Blažejom S. v miestnosti sám. Boli tam i jeho kolegovia V. a T. Okrem toho aj Lenka K., na chodbe sedel otec unesených detí, takže celkom dosť veľa ľudí na to, aby vedeli potvrdiť, či niekto vnútri kričal od bolesti alebo nie.

Okrem toho sa mal Tomáš L. premávať po chodbe policajnej stanice v Senci po ďalších kanceláriách, odkiaľ mal vziať perá a ceruzky, aby ich strkal medzi prsty Blažejovi S. a následne bolestivo stláčal. Robili sme pokus, ako a či sa to vôbec dá. Veľmi nepraktické, navyše nebolí to tak, že by vám niekto až drvil prsty.

Výpovede policajtov 

– boli v úplnom rozpore. Napríklad, Lenka K. vypovedala, že bývalý kolega D. z inšpekcie s ňou najskôr kamarátsky telefonoval, potom sa jej vyhrážal, keď sa jej výpoveď nepáčila vyšetrovateľovi Michalovi Kulichovi. Hoci tvrdili, že Tomáš L. Blažeja S. mučil, nepovedali, čo pritom robili oni, prečo nezasiahli (veď boli dvaja), prečo neuviedli všetko na správnu mieru. Na proces prišli ako verejnosť aj iní policajti zo Senca, nenápadne som zisťovala, aký je Tomáš L. človek. Vraj vynikajúci, ústretový, priateľský, ale čertovsky zodpovedný, vraj by bol schopný spokutovať aj svoju „frajerku“, keby išla na červenú, vraj vynikajúci šéf.

Jeho bývalý kamarát z inšpekcie D. však obľúbený veľmi nebol. Žeby žiarlivosť nabrala až toľko nenávisti, aby nenápadne zo zákulisia D. všetko riadil? Akú úlohu tu potom zohrala samotná sekta a mučeník Blažej S.? Advokát obžalovaného, JUDr. Holíč zrejme udrel klinec po hlavičke: „už pojem SEKTA má v sebe niečo skryté, čoho sme sa vždy báli. Bolo to niečo mimo zákon, zakázané.

Asi rakúsky splnomocnenec, za ktorým sa mučeník vybral skôr ako za lekárom, že „meditovať“ – dostal nápad, ako sektu neprezradiť: Udrieť prvý. Podľa vzoru – „Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!“ Takto nevyjde najavo, že keď manželka pána Staša vzala malého Noeho do Maďarska na akési zhromaždenie či výcvik členov sekty, Noeho napadol pes- vlčiak, strážca „veriacich“, vážne mu poškodil tváričku, a jeho otec mi povedal, že chlapček asi nikdy nebude z toho celkom vonku. Áno, chlapček má obrovský strach rozprávať sa o bežných, detských veciach… Keby sme skutočne hľadali mučeníka – v malom Noemovi by sme ho isto našli…, našťastie má skvelého otca, ktorý sa vymanil z područia sektárskych zákonov…

§420

Neboli vypočuté ani sestry Á…é, ktoré uniesli deti. §326, odsek 1 sa veľmi šikovne vymenil za §420, ktorý vypočúvanie iných dôvodov ako zneužitie právomoci policajta – nepripúšťa. Prvý lekár, vypočúvaný na ďalšom pojednávaní, nepripustil, že by pochybil, keď tvrdil, že nijaké extra vážne zranenia na mučeníkovi Blažejovi S. nenašiel. Napriek tomu, priateľ Blažeja S., Michal J. vravel, že ráno prišiel s opuchmi. Ale kde si ich urobil, keď taxikár, ktorý ho pred 10 minútami vysadil, žiadne opuchy nevidel? Rovnako predtým, dve pumpárky. Tiež nevideli celkom nič. (Blažej S. za všetkými prišiel aj v sprievode svojich „bratov či sestier“, jemne ovplyvniť svedkov…)

Toto všetko priviedlo vynikajúceho, ničím a nikým neovplyvniteľného sudcu Juraja Kapinaja k záveru, že nikto nepreukázal, že práve Tomáš L. zmlátil Blažeja S. tak, ako to uviedol Denník N. Zostáva otázkou: KTO NAOZAJ UBLÍŽIL BLAZEJOVI S.? Z AKÉHO DÔVODU padol lós práve na Tomáša L., ako nepohodlného policajta pre tých, korí tak radi porušujú zákon? Čo je skutočne v hre?

Odvolanie 

Advokát, JUDr. Stanislav Jakubčík sa chce proti rozsudku odvolať – vo všetkých bodoch. Ale ako to chce dosiahnuť, keď počas troch rokov jedno zmanipulované klamstvo vystriedalo iné klamstvo? Keď sa samotný Blažej S. NEPAMÄTÁ, ako to presne bolo?

Obdivujem sudcu JUDr. Juraja Kapinaja, že toto celé zvládol, v ničom nemal chaos, správal sa rovnako k obidvom stranám, všetky svoje rozhodnutia okamžite vysvetlil a odôvodnil, nikdy sa nenechal ničím strhnúť, skutočne dôstojne a trpezlivo  reprezentoval symbol súdnictva (zaviazané oči, miska váh a meč). Nepochopila som, ako sa nechali minulý rok strhnúť mnohé masmédiá (okrem RTVS) k tomu, aby z npor. Mgr. Tomáša L. dopredu vykreslili akési monštrum…, ale skutočne by som chcela vedieť PRAVDU, ako to naozaj bolo s Blažejom S.

Autor: Lubi Lehotská

Osudy mnohých deti skončia v detských domovoch. Prinášame vám príbeh detského mestečka Zlatovce.

Možno si myslíte, že čo vás po tom. ale precitnete, keď sa niečo stane. Vždy sa, totiž, niečo stane. niekto svoje dieťa „nechce“. Dôvody bývajú rôzne: žiadna výchova k zodpovednosti, príšerný egoizmus, amputovaná láska, nevedomosť, hlúposť až arogancia, materializmus, bezcitnosť… mohli by sme písať a písať… ale niektoré deti zostanú ŽIŤ. Možno si ich niekto adoptuje (radšej ako psíka alebo mačičku), možno niekto premýšľa, ako na výchove dieťaťa zbohatnúť a hovorí si „profesionálny rodič“ (prízvukujem, nie každý je taký), mono ide niekto do detského domova, aby tam ľahšie zakryl svoje deviácie… možno… vždy normálnemu človeku zovrie srdce pri pomyslení na to. Bolo tu však unikátne riešenie: detské mestečko ZLATOVCE. Pre jedinečnosť a úspech – prirodzene, zrušené vládou Ivety Radičovej, čo je neuveriteľné. Už je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku…, ale čo ďalej? Už tam niet lásky ani ničoho, čo bývalo predtým… len príklad toho, čo pre sirotu žijúcich rodičov nie je ani trochu vhodné…

A tak sme sa rozhodli, že vám budeme predkladať skutočné príbehy takýchto sirôt. Snáď dáte psíka do búdy, kam patrí, a do detskej postieľky nasťahujete dieťa… to dieťa, ktoré NIKTO NECHCE. Tento štát svojím spôsobom na deti kašle. Samé reči, no nijaký skutok. Neustále sa pochovávajú skutočné hodnoty, ale povedzte sami: TO je pre Tento štát najdôležitejší? Predsa DETI. Tie sú naša prítomnosť a záruka budúcnosti. Tak prečo z nich nevychovať hrdých, múdrych, láskyplných a nasledovania hodných tvorov, ktorí budú zárukou toho najlepšieho?

Jedným z úžasných bojovníkov za všetky deti je aj odchovanec detského mestečka a pedagóg – Mgr. Braňo Ladický. Prvý príbeh je jeho, pretože on je ten, KTO SA NEVZDÁVA.

bol od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku v Trenčíne (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V roku 2016 dával podnet na vyhlásenie areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR (Detské mestečko s 36 budovami a 11,6 Ha pozemkom bolo dňa 08.11.2017 vyhlásené za NKP SR) . Následne založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku. Publikoval odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ a SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA, VYCHOVÁVATEĽ A VUDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. Momentálne pracuje ako pedagóg – učiteľ na ZŠ a vychovávateľ na odbornom učilišti v Bratislave. email.:  ladicky.b@gmail.com

… Viem iba toľko, že do Detského mestečka, Trenčín – Zlatovce som prišiel 6. 6.1990; dovtedy som bol v Púchove v dojčenskom ústave pre deti do troch rokov. Na tento dátum sa nedá zabudnúť. Silno sa vryl do môjho života, lebo až tu sa začína môj život– život, ktorý ma spája s detským domovom Detské mestečko.

               Mojou novou rodinou v Detskom mestečku sa stala manželská dvojica Lissníkovcov so synom Mariánom. Mal som s nimi vždy dobrý vzťah, dokonca veľmi blízky, keďže sa stali (v roku 1998) aj mojimi krstnými rodičmi. Vždy si ma dosť zastávali. Nebolo to preto, že by mali na mňa nejaký iný meter, ale preto, aby naučili ďalších členov rodiny, aj tých starších, zodpovednosti. Ako malý som to niekedy aj zneužíval. Naši mali určitý systém výchovy, ktorý musel fungovať a aj fungoval. Bol to veľmi dobrý systém, ktorý sa odzrkadlil aj na výsledkoch nás detí v rodinnej bunke. So všetkými som si vždy veľmi dobre rozumel.

               Ako som dospieval a prichádzal do puberty, čoraz viac som inklinoval k ockovi. Bol v Detskom mestečku vo funkcii vedúceho výchovy (zástupca riaditeľa Detského mestečka) a organizoval športové aktivity (napr. plávanie, atletika) i tábory cez letné prázdniny. Bol a je mojím vzorom a prirodzenou autoritou dodnes. Naši ma naučili do života veľa vecí: ocko ma viedol k športu (plávanie, atletika, gymnastika, loptové hry a netradičné športové hry); vyšívaniu, vareniu, upratovaniu a hlavne pozitívnemu postoju k druhým ľuďom ma naučila najmä mamička. Pripravili ma do života tak, ako by mal každý rodič pripraviť svoje dieťa: aby sa vedelo adekvátne začleniť do spoločnosti. A to je nenahraditeľné! Na našich nemôžem povedať nič zlé. Vďaka nim som v živote dosiahol to, čo som zatiaľ dosiahol.

                V škole som bol veľmi živý – ako väčšina detí. Mal som šťastie, že pani učiteľka triedna na druhom stupni mala s nami veľkú trpezlivosť. Kiež by som raz bol aspoň spolovice taký dobrý pedagóg ako ona. Vedela nás pochopiť a brala do úvahy aj tú druhú stránku – z akého prostredia sme. Doteraz sa s ňou stretávam a na tie veci, ktoré som vystrájal ako žiak, spomíname iba v dobrom. Tiež je zo súčasného systému, ktorý funguje v Detskom mestečku, nešťastná. Najmä preto, že najväčší dopad to bude mať na samotné deti. V tomto sme sa zhodli obaja.

                Som rád, že som zažil rodinný typ Detského mestečka. Z vlastných skúseností môžem povedať, že transformáciou na pseudo-rodinný model výchovy, ktorý vznikol v roku 2005 nahradením manželských dvojíc v rodinných bunkách piatimi vychovávateľmi vo výchovných skupinách, ide viac o DOZOR ako o VÝCHOVU. Kedysi boli deti z Detského mestečka vnímané aj zvonku podľa toho, do ktorej rodiny patrili. Dnes sa deti vo výchovných skupinách pýtajú: „Kto zajtra vykonáva službu na skupine?“ Je mi smutno, keď o tom píšem. Ešte stále Detské mestečko navštevujem. Chodieva mi tam pošta a ocko tam stále pracuje v pozícií vychovávateľa. Tu môžem vidieť, ako niektorí vychovávatelia, ale aj iní interní pracovníci povrchne a neprofesionálne berú svoju prácu s deťmi. Pritom sa stále narába s frázami typu „deti sú naša budúcnosť“!

                Z osobného rozhovoru s niektorými deťmi (po novom: klientmi), ktoré sú vo výchovných skupinách v Detskom mestečku, som sa dozvedel, že nemajú žiadne koníčky. Prečo? Pretože Detské mestečko to nevie zabezpečiť. Nedokončujú školy. Prečo? Pretože im nikto nevie vysvetliť, aký význam má pre nich škola v živote. Na tieto veci prichádzajú až vtedy, keď opustia brány Detského mestečka. Osobne mi niektorí dokonca povedali: „Braňo, už je neskoro!“ A na tom, kde skončili tieto deti, má patričný podiel aj súčasný model výchovy. Vedenie Detského mestečka neraz rieši problémy privolaním polície. Tým však môžu jedincovi – „klientovi“ – pokaziť budúcnosť…

                Kapacita Detského mestečka bola cca 205 – 214 detí, pričom sa o ne staralo 17 manželských vychovávateľských dvojíc. Teraz je to cca 150 detí a 50 vychovávateľov. Pritom každý z vychovávateľov musí mať absolvované štúdium špeciálnej pedagogiky. Kde je napísané, že špeciálny pedagóg musí byť aj dobrý vychovávateľ? Na 95% sa dnes v domčeku vo výchovnej skupine starajú o deti ženy, pritom transformačné heslo Úsmevu ako Dar znie: „Aby každé dieťa malo rodinu…“

                Či detské domovy na Slovensku prešli transformáciou? To áno, ale iba materiálnou; výchovná transformácia zaostáva. Tejto transformácii v detských domovoch na Slovensku ja vravím „priečková transformácia“. Na jednej strane steny vychovávateľ, na druhej deti…

                Nepoddal som sa osudu a svoj sen som si splnil. Po ukončení ústavnej starostlivosti v Detskom mestečku som vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ako odchovanec detského domova chcem prostredníctvom knihy Rodinné príbehy bez rodín priblížiť verejnosti osudy dnes už dospelých ľudí, keď po „transformácii“ Detského mestečka prišli o svoj domov a o „svojich“ – svoju skutočnú rodinu.

Slovo na záver

Rok 2005 v mojom živote…

                Detské mestečko prešlo v roku 2005 veľkou transformáciou z rodinného typu na pseudo-rodinný typ výchovy. Malo to veľký dopad aj na mňa, keďže naši sa museli zo dňa na deň odsťahovať z rodinnej bunky. Strašne ťažko som to niesol a silno som proti tomu bojoval. Nových vychovávateľov, ktorí prichádzali a odchádzali z našej rodinnej bunky, som nerešpektoval. K žiadnej citovej väzbe medzi nami nedošlo. Predstavte si: žijete 15 rokov doma s otcom a mamou pod jednou strechou, zrazu sa musia odsťahovať a o vás sa príde starať nejaká cudzia osoba.

                Keď som úspešne zmaturoval, tak som chcel ísť v ockových šľapajach. Chcel som vyštudovať vysokú školu pedagogickú v zameraní na telesnú výchovu. Ale pre môj vtedajší zdravotný stav to nebolo možné. Rozhodol som sa, že napriek tomu pôjdem študovať učiteľstvo: geografiu a hudobnú výchovu do Nitry, a to napriek tomu, že ak som chcel z mestečka dostať povolenie na štúdium, musel som najprv spraviť psychotesty. Nonsens! Nezmysel!

                Na vysokú školu ma prijali a koncom septembra som nastúpil na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Štúdium ma však nebavilo. Bolo to tým, že som neštudoval, čo som chcel.

Vedeniu Detského domova som oznámil, že odbor, ktorý študujem, ma nenapĺňa a chcem zmeniť aprobáciu. Oni však boli presvedčení, že je to jednoducho tým, že na vysokoškolské štúdium nemám. Ak som chcel študovať inú aprobáciu, musel som odísť z Detského domova. Dostal som smiešne štartovné do života 660 Eur. Už vtedy som si sľúbil, že vysokú školu vyštudujem a napíšem o Detskom mestečku knihu. Večer po mňa prišla Renáta so svojím priateľom Romanom.

                Renáta a Mário sú súrodenci, ktorí vyrastali v tej istej rodinnej bunke ako ja. Po odchode z mestečka ma prijali k sebe. Mário a Renáta stáli pri mne v dobrom aj v tom zlom počas štúdia na vysokej škole v Nitre. Povzbudzovali ma, keď mi bolo najťažšie. Boli moja silná morálna opora. S Máriom bývam doteraz. Renáta sa medzitým vydala a žije so svojím manželom a malým synčekom Lukáškom.

Štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre

                Kúpil som si prihlášku na vysokú školu, vyplnil ju a išiel som si ju dať podpísať doktorke. Prihlášku som zaslal na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Večer som Máriovi a Renáte oznámil, že prihlášku som už zaslal.

                Štúdium na vysokej škole však nebolo také samozrejmé. Vzhľadom na môj vtedajší zdravotný stav bolo nesmierne ťažké získať čo i len podpis lekárky na prihlášku. Napokon sa to podarilo a ja som mohol odcestovať na prijímacie skúšky. Talentové skúšky z telesnej výchovy som zvládol hravo a ľahko na plný počet bodov. Ani to však neznamenalo automatické prijatie a nebyť môjho dobrodinca pána docenta Šutku, ktorý aj neskôr stál veľakrát pri mne, tak by som sa na vysokú školu vari nikdy nedostal. Často som potom, počas štúdií, „makal“ na sebe pre neho – aby som sa mu dobrými výsledkami odvďačil za dôveru. Neraz, keď ma stretol na katedre, sa mi ľudsky prihovoril: „Braňo, skúšky ako?“ A ja som mu mohol odpovedať: „V pohode, škola hrou.“

                Štúdium na univerzite však nebolo vždy ľahké. V druhom ročníku som napríklad nedostal internát a musel som nejaký čas spávať vonku ako bezdomovec, pretože na iné ubytovanie som nemal peniaze a nemohol som požívať sociálne výhody dieťaťa z detského domova. Ale nevzdal som sa. Naopak, zocelilo ma to. Opäť sa našli dobrí ľudia; predovšetkým chcem poďakovať spolužiačke Jarke, ktorá si všimla, že nemám kde bývať a napriek môjmu počiatočnému vykrúcaniu si ma vzala k sebe, až kým som v decembri nedostal internát. Bežný študent si často ani nemá šancu uvedomiť, aký poklad je mať teplú izbu, sprchu, strechu nad hlavou…

                Počas štúdia som musel absolvovať ako budúci telocvikár rôzne kurzy. V bakalárskom stupni to bolo letné sústredenie, ktoré stálo 160 eur, v magisterskom zimné lyžiarske sústredenie, ktoré stálo 360 eur. Nebolo to pre mňa jednoduché, keďže môj vtedajší mesačný príjem bol necelých 100 eur. Sociálne štipendium som v druhom ročníku nedostával. Z ťažkej situácie mi vtedy pomohla doc. Nora Halmová, vedúca Katedry telesnej výchovy UKF, ktorá pre mňa vybavila 50 eur, čo mi veľmi pomohlo. Najmä počas prvých rokov štúdia som musel riešiť viaceré takéto ťažkosti. Stávalo sa, že mi nezostávalo nič iné ako cestovať domov vlakom na čierno, že moja strava bola veľmi biedna…

                Častokrát mi v ťažkostiach okrem dobrých ľudí pomáhala aj modlitba. Prihováral som sa každý večer Bohu a vždy mi prišla odpoveď v podobe dosiahnutia vytúženého cieľa. Nehanbím sa povedať aj verejne, že verím v Pána Boha. Asi niečo fakt musí byť na tomto svete. Nechodím do kostola, ale snažím sa mať živý vzťah s Pánom Bohom. A to je omnoho viac.

                Vždy som mal za kým ísť a vyrozprávať sa zo svojich problémov, keď som už nevládal. Na Katedre telesnej výchovy a športu to bol pán doktor Krajčovič, ale aj ostatní z katedry. Čo sa týka pána doktora Krajčoviča, veľmi ma morálne podporoval. Robil mi školiteľa bakalárskej i diplomovej práce. Je to fajn chlap. Je férový, prísny a spravodlivý. Mohol som mať k nemu synovský vzťah, za čo som mu vďačný.

V čom vidím problém…

                Jedným z problémov v starostlivosti o deti mimo vlastnej rodiny v súčasnosti je nedostatok mužského princípu vo výchove. Starostlivosť o dieťa sa stále viac presúva a viaže na ženy. Dieťa sa stále menej stretáva s mužom ako vychovávateľom či učiteľom, čo, ako dobre vieme, ovplyvňuje postavenie najmä adolescenta (dieťa v puberte) a premieta sa do ďalšej reprodukčnej fázy dnešných deti a ich roly ako budúcich rodičov. Ako môžu byť dobrými rodičmi, keď ten mužský vzor im chýbal? A to bolo v Detskom mestečku – dôležité postavenie trvalého manželského páru, vychovávateľskej dvojice, pretože obaja mali v rodinnej bunke určité postavenie. Chlapci si vždy brali a berú otca za svoj vzor. Denno-denne ho mohli sledovať.

                K úspešnosti výchovy prispievalo, keď súrodenci žili v jednej rodinnej bunke. Na výchove jedinca sa podieľa tiež dostatok záujmovej činnosti (dieťa ,,vychovávame“ športom). Potreba aktivity sa výrazne prejavuje u dieťaťa už od narodenia – keď dieťa práve nespí, tak je aktívne. Treba ho preto zaťažiť záujmovou činnosťou.

                V jednej výchovnej skupine sa za rok vystrieda veľmi veľa vychovávateľov. Deti sú z toho dosť frustrované a nervózne. Detské mestečko má po technicko – materiálnej stránke všetko, aby model výchovy, ktorý tam dlhé, dlhé roky fungoval, mohol fungovať naďalej. Čo z takéhoto ponúkaného modelu, aký tam je teraz, môžu deti reálne použiť pri budovaní svojej vlastnej rodiny?

                Napriek nepriazni života sú tu a dávajú o sebe vedieť, a tým napomáhajú prelomiť bariéry, ktoré im boli stavané do cesty.

Moja hlboká vďaka                

patrí každému, kto vstúpil do môjho života a svojou prítomnosťou ma inšpiroval, dotkol sa ma a priniesol mi svetlo. Predovšetkým by som chcel vyjadriť svoje uznanie a patričnú vďaku mojim vychovávateľom (rodičom) manželskej dvojici Lissníkovcov za ich lásku ku mne, výbornú výchovu a prípravu do života. Renátke a Máriovi Kurtišovcom za ich podporu a spôsob, akým sa podieľali na mojej ceste počas vysokoškolského štúdia. Pedagogickým pracovníkom z UNIVERZITY KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE – Katedry telesnej výchovy a športu Pedagogickej fakulty UKF a Katedry všeobecnej a aplikovanej etiky Filozofickej fakulty UKF. Svojim kamarátom a pracovníkom z Detského mestečka, ktorí mi v priebehu rokov 2011 – 2013 postupne rozprávali či písali svoje príbehy do knižky Rodinne príbehy bez rodín. Taktiež doc. PhDr. Albínovi Škovierovi, PhD., PhDr. Vladimírovi Vachalíkovi, CSc., prof. Jurajovi Hatríkovi aPaedDr. Eve Čunderlíkovej, PhD. za ich príspevky a pomoc pri vytvorení tejto knižky. Ďalej moje poďakovanie patrí  eminentnému riaditeľovi Štefanovi Rehákovi (zakladateľ a prvý riaditeľ Detského mestečka) a Ing. Arch. Petrovi Brtkovi (autor projektu Detského mestečka) za odbornú pomoc a správne smerovanie k podávaniu podnetu vyhlásenia Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR. Erudovaným odborníkom taktiež do pedagogiky, psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky doc. PhDr. Dobromili I. Vaňkovej, CSc.,doc. PhDr. Antonovi Kozoňovi, CSc.,  prof. PhDr. Mironovi Zelinovi, DrSc., prof. PhDr. Ladislavovi Požarovi, CSc., PhDr. Viere Dieškovej, CSc., PhDr. Štefanovi Matulovi, PhD., PhDr. Eve Begaňovej, PaedDr. Kamile Bránikovej a mnoho ďalším.  

Ilustračné video

Stredovekí kati boli majetní ľudia, v krčmách mali vlastný stôl, za ktorý si nik nesadal. V meste bol kat vážený, vykonával záslužné povolanie – trestal zločincov, ktorí sa voči spoločnosti niečím previnili.     Napriek tomu, nikto sa dobrovoľne nechcel stať katom a toto povolanie sa dedilo z otca na syna a ak mal kat dcéru, mohla si za muža vybrať opäť len kata. Ak kat deti nemal, jeho úrad zostával dlho prázdny a mesto si muselo požičiavať kata z iného mesta a to bolo poriadne drahé.

Kat musel byť zručný vo svojom remesle, musel byť poslušný a telesne aj duševne zdravý, ale či prešiel psychotestami zaručene nevieme. Keďže sa Právo meča v Prešporku neuplatňovalo príliš často, kat zastával v stredoveku okrem stínania hláv aj množstvo iných funkcií, aby nebol nečinný. Bol správcom radnice, ale musel odchytávať aj túlavé psy a mačky, dokonca spravoval nevestinec a ak mal manželku, tak tá tam bola gazdiná. To už asi neznie tak lákavo, ako by sa zdalo na prvý pohľad.

Začiatkom stredoveku kati vykonávali popravy len sťatím mečom alebo sekerou. Ľudia nimi začali opovrhovať, kedy sa začali zúčastňovať na mučení – štvrtenie, lámanie kolesom. No a manželky museli s manželom držať a pomáhať mu aj pri týchto strašných povinnostiach.Áno, je to odporné, ale história je niekedy taká. Kým dovtedy býval kat v radnici, v 16. storočí sa musel spolu s rodinou odsťahovať k mestským hradbám. Aj v kostole bola pre neho vyhradená lavica, kde sedel so svojou rodinou a pomocníkmi. Prešporský kat sa teda odsťahoval na dnešnú Baštovú ulicu, ktorá je najužšou v hlavnom meste. Aby bolo jasné, na tú dobu to bolo ústranie, nie centrum ako dnes.

Ale keďže všetko, čo bolo negatívne sa dá pretvoriť na pozitívne, dnes o pár storočí neskôr nájdete na mieste, kam by ste dobrovoľne neprišli rozprávkovú Buchtáreň. Robia tu slané, sladké, bezlepkové parené buchty, vegánsku slanú verziu a dokonca aj mini buchtičky. Experimentovať sa bude aj so sezónnym ovocím.

No a keďže Buchtáreň je v centre mesta, chce sa spojiť s domácimi remeselnými pivovarmi, aby ste si slanú verziu mohli zapiť vychladeným pivom. Turisti budú môcť skúsiť, ako chutí chlieb s masťou, ale myslíme si, že sa ujde aj domácim, ak budú mať záujem. Nenájdete tu nič, čo nepochádza zo Slovenska, alebo Čiech. Mňam s láskou:-).

Takže ak milujete parené buchty, históriu, alebo si chcete posedieť pri limonáde, skočte si do katovho domu na Baštovú. Okrem výborných buchiet na pare tu stretnete aj usmiatych ľudí a aj obyčajný, alebo zlý deň sa vám bude javiť super. 

Niektorí ľudia vedia, ako nato, ako si urobiť z pomerne príjemného, pekného nedeľného dňa „akčnú zápletku“. Aj dnes dve osobné vozidlá na celkom prázdnej ceste, žiaden ľadovec, nijaký sneh, dážď alebo hmla, no títo asi nevedeli, či do kina alebo kam presne, a tak jeden modrý krásavec, vyčnievajúci z bočnej cesty smerom na Račiansku – temer oproti policajnému prezídiu – vyčnieval dostatočne do hlavnej cesty, aby doňho strieborný akčný hrdina v plnej rýchlosti napálil a odrazil mu prednú časť kapoty… nádherné nové auto, krásna modrá metalíza – a celkom pokrčený predok… Naozaj smutný pohľad z okna… nuž, možno dostali predčasne vodičské preukazy alebo majú netradičnú záľubu: meniť niečo krásnu na čistý šrot…

llw

Veľká noc na Slovensku je považovaná za najvýznamnejší kresťanský sviatok. Veľkonočný piatok a Veľkonočný pondelok sú oficiálne sviatky počas tejto sezóny Jednou špeciálnou slovenskou veľkonočnou tradíciou je vytváranie ozdobných, farebných a vzorovaných veľkonočných vajíčok známych ako „Kraslice“. Táto tradícia je zachovaná po celej východnej a strednej Európe, väčšinou v slovanských krajinách .O tradujúcich zvykoch v rôznych obciach na Slovensku máme málo informácii. Jedným zo zdrojov sú naše staré mamy a starí otcovia. Na základe ich výpovedí sa dozvedáme, aké zvyky a tradície pretrvávajú na našom území.

72. ročný Janko Madluška- Rudničan z osady u Mockov je jedným z tých, ktorému učarovala výroba farebných kraslíc. Na moju otázku: Ako sa k tomu dostal a čo to všetko obnáša, mi porozprával „V roku 1979 mi tatov brat poslal pohľadnicu na ktorej boli veľkonočné vajíčka s prekrásnymi ornamentami. Zahľadel som sa do nich a povedal som si, že sa pokúsim vytvoriť aj ja také niečo pekné. Okrem toho som sledoval rôzne časopisy v Čechách a na Morave. Začal som si zháňať rôzne materiály na výrobné prostriedky. Chodil som po susedoch a pýtal som si trocha slamy ,jačmennej, pretože tá je najmäkšia a lepšie sa z nej vyrezáva a nepuká. Vyfúknuté vajce sa zafarbí a zo zlepenej slamy vyrezávam vzory, ktoré som vymyslel ja sám, a nalepujem ich na vajíčko. Takáto výroba jednej kraslice trvá aj 10. hodín s prípravou, záleží však na hustote vzoru. Pre peniaze to nerobím je to môj koníček.

Dokonca som to naučil aj mojich synov a susedove vnučky. Tieto dekóre na krasliciach som robil na pštrosích, husacích, kačacích, morčacích, prepeličích a vajíčkach zo zlatého bažanta.“ Slovenské zvyklosti a tradície stojí za to nielen poznať, ale je naozaj krásne, ak nimi sebe, aj našim deťom spestríme sviatky jari.

Autor: PhDr. Vladimír Škarpíšek ; Foto: autor

Bratislava, Obchodná ulica, dnes.

Premýšľala som, že si do zbierky svojej knižnice pridám veľmi vzácne vydanie Dobšinského rozprávok, mimoriadne zlacnelo, je to viazané v koži, ručná práca… bude niečo výnimočné pre  ďalšie generácie.

Hneď ako som vošla do obchodu, pozdravila som sa. Slečna bola hneď pri pokladni kúsok od vchodu – asi nepočula, ale nič to…  Priamo oproti nej bol regál s výnimočne viazanými knihami v koži, tak som sa nesmierne potešila, že moja zbierka je tam, kompletná a v poriadku. Okamžite som si vzala všetkých 5 dielov. Všimla som si aj to, že tam doplnili „Biblické príbehy“ zo Starého i Nového zákona, ktoré som kúpila pred niekoľkými dňami. Keďže mi vtedy ani jedna slečna (predávajú dve) nedokázali povedať, či je to ilustrovaná kniha alebo nie, nakoľko v obchode nikto okrem mňa nebol, zdalo sa mi normálne informovať ich – aby ďalším zákazníkom povedali správne údaje o tejto nádhernej knihe s ilustráciami na každej párnej strane. Slečny však arogantne pozerali nejakým iným smerom, tvárili sa, že „nepočuť“… a ja som si povedala, že s „IQ hojdací koník“ – sa naozaj nemožno o ničom baviť.

Nech mi niekto prezradí, načo takéto chudery pracujú v kníhkupectve, ak nemajú ku knihám ani minimálny vzťah? Veď na svete by sa žilo oveľa lepšie, keby sa ľudia podporovali, rozprávali a obohacovali sa svojimi skúsenosťami a myšlienkami. Ale to je asi nad čiaru…

Llw