Bratislavčania najčastejšie nadávajú na dopravu. Či idú autom, alebo mestskou hromadnou dopravou, vždy sa nájde dôvod na zlosť – zaručenie „niečo mešká“, alebo niekde práve začali s opravou cesty. Napriek všetkému, vyžívam sa v mestskej hromadnej doprave.
Ani nie tak pre ňu samu, ale pre tú zaujímavú vzorku ľudí, ktorú tam stretnete.
Bol to jeden z tých dní, ktorý sa nedá nazvať „úspešným začiatkom“. Nestihla som duobus a veľmi som sa ponáhľala. Vtedy je pre mňa len jedno možné riešenie a to je, že bežím ako zmyslov zbavená dole kopcom na zastávku električky. Nebeží sa zle, ale keď je kašovitý a zároveň primŕzajúci sneh, je to niekedy „život ohrozujúci beh“. Našťastie som nespadla, čo sa dá považovať za malý „úspech“ zle začínajúceho dňa. Samozrejme, že ledva som na električku dobehla. Bola takmer plná a keďže bolo chrípkové obdobie, pár ľudí kašľalo a niektorí smrkali. Pani v sivej baretke, ktorá si čítala noviny, sa pri každom zvuku kašľa obzerala okolo seba. Bola vyslovene pohoršená, že niekto drzo cestuje aj keď je asi chorý. Dokonca si hovorila sama pre seba.
„To nie je ani pravda. Majú chodiť peši keď sú chorí. Mala by tu byť kontrola a chorých nepúšťať. Ja si neplatím cestovné, aby som sa nakazila. Alebo by mali ísť na bicykli…“
Električka zastala na ďalšej zastávke a okrem iných cestujúcich nastúpili aj dvaja zavalití muži. Jasné, boli to revízori. Niektorí cestujúci začali automaticky hľadať únikový východ, ale bolo neskoro. Je zaujímavé, ako pristúpenie revízorov zmení pokojný chod na čulý ruch a nervozitu. Samozrejme, že pani v sivej baretke hneď spustila na revízora.
„Hlavne dajte pokutu tým chorým. Pretože ma nakazili a ja si neprajem cestovať s nimi, keďže si platím.“
Revízor na ňu prekvapene pozrel.
„No ale tí ľudia sa nejako prepraviť musia a ja kontrolujem cestovné. Mimochodom, veď vy máte seniorpas a cestujete zadarmo.“
Pani v sivej baretke sa zatvárila pohoršene. Električka zastala opäť a pristúpili štyria mladí Francúzi s obrovskými ruksakmi a vo veselej nálade. Samozrejme, že lístky si neoznačili a revízori, ktorí chceli vystúpiť, boli pri nich rýchlosťou blesku hneď, ako sa električka dala do pohybu. Chlapci najprv nechápali, čo po nich chcú, ale revízori na ich nešťastie ovládali angličtinu. Hneď ako spomenuli pokutu, dvaja sa hneď chceli dať na útek a nechať kamarátov v kaši. Asi typické pre mnohých ľudí. Pani v sivej baretke situáciu napäto sledovala. Revízori medzitým vyrúbili Francúzom pokutu 50eur. Pochopili to tak, že pokuta je za všetkých. Chvíľu sa hádali a potom jeden z nich vytiahol roztrhanú peňaženku a neochotne vytiahol bankovku. Revízor mu vysvetlil, že to je len za jednu osobu, načo sa Francúz naňho vyletel.
„To nemyslíte vážne…veď toto nie je taká luxusná doprava. To je skoro tak drahé ako naše letenky!“
Pani v sivej baretke, ktorá na počudovanie ovládala angličtinu sa pridala.
„A prečo neplatia pokutu aj tí, čo sú chorí! A týchto migrantov by ste mali zatknúť, to sú peniaze z našich daní. To ich ani nepokutujte! “
Hoci to bola nesmierne zaujímavá situácia, musela som vystúpiť, ale verím, že pani v sivej baretke zalarmovala možno aj políciu.