Regionoviny

Stará mama Irenka bývala v Bratislave v luxusnom byte v strede mesta. Bola šťastná, i keď už dávno stratila milovaného manžela, ktorý mal pred svadbou tri dcéry, ako v rozprávke. Irenka ich milovala, snažila sa nájsť si k nim cestu. Nakoľko už mala 80 rokov, povedala si, že začne navštevovať jednu rozprávkovú školu, a tak sa začalo niekoľkoročné priateľstvo, ktoré bolo také silné, ako priateľstvá, o ktorých sa píše v rozprávkových knihách.

Jedného dňa Irenka dostala rakovinu. Za jej pobytu v nemocnici drahé dcérky predali jej byt, a vo viere, že z nemocnice neodíde po svojich, rozdelili si všetky peniaze rovným dielom. Boh mal však iné plány, a Irenka prežila. Tak ju šupli do príšerného hospicu kdesi v strede Bratislavy, odkiaľ Irenka ušla ku mne, že nech jej pomôžem. V škole jej kolegyne zohnali právnika, ktorý jej vysúdil  slušnú časť peňazí za jej predaný byt, a vnučka Andrejka sa ponúkla, že sa o ňu bude starať, ak bude s jej rodinou bývať v Ivanke pri Dunaji. Andrejkin manžel Miro mal skvelú prácu vo Woltzwagene, staval si v Ivanke dom. To, že im Irenka kúpila autá, aj oni ocenili, a tiež prispela na dostavbu domu, kde mala svoju izbičku.  Andrejka jej vybavila v Banskej Bystrici operáciu očí, a zdalo sa, že je všetko fajn…

Andrejka a Miro mali dvoch synov. Starší sa zachránil, keď sa od nich odtrhol a začal si žiť vlastný život. Lukáško bol maličký, potreboval mamu aj otca. Lenže po štyroch rokoch Irenka, ktorá pomáhala nielen finančne, ochorela znovu. Ukázalo sa, že na obličke nádor, ale neoperovateľný…fíha… a tak z jednej nemocnice putovala do druhej, odtiaľ do tretej, potom aj do Malaciek, a späť do Bratislavy. Všetko vybavoval Miro. Keď som telefonovala Andrejke, uprostred telefonátu Miro vzal telefón, nadával mi, a vraj čo Andrejku obťažujem, aká je veľmi chorá. Andrejka si to všetko nechala, ktovie, prečo…

Už v nemocnici mi Irenka povedala, že má trinásť tisíc ušetrených Eur, nech ich ustrážim. Pôvodne mi ich chcela odkázať, ale ja som to odmietla prijať napriek tomu že som zaplatila dokonca aj za Mira a Andrejku platbu za internet, telefón a vyššie dlhy, ktoré vyplývali voči spoločnosti Orange. Naivne som si myslela, že to preto, lebo veď leží v nemocnici, a nemajú debetnú kartu od jej účtu. (A oni mali nielen to…) V posledných dňoch som bola aj s mojím synom jej opatrovníčkou, dôverníčkou asi všetkým…

Potom Irenka umrela. Podľa Mira, ktorý ju po jedinej návšteve počas 4 mesiacov stihol v nemocnici ešte aj hnusne dourážať, ohovoriť personálu, mala skončiť v igelitovom vreci ako bezdomovkyňa. Toto ma primälo k pátraniu: kde je tých trinásť tisíc? Ale najskôr k Irenkinmu koncu: keďže ju nemal kto pochovať, ja som bola jej „kňazom“, kolegyne zo školy sa poskladali na pohreb a Miro s Andrejkou neprišli ani rozlúčiť sa…, veď z toho nekukali žiadne ďalšie peniaze…

Nakoľko bol pohreb Irenky financovaný pod mojím menom, predvolala si ma na dedičské konanie pani notárka zo Senca. Upozornila som ju na nezvestných trinásť tisíc, zašla som aj do banky, kde mi povedali, že z účtu sa postupne vytiahli všetky peniaze, a účet je vlastne v mínuse a ak chcem, môžem podať trestné oznámenie. Žiaľ, toto som neurobila.

Po pátraní, ako to vlastne celé bolo sme zistili, že Mirova agresivita je úzko spätá s jeho hráčskou vášňou, Andrejkina depresia je výsledkom mlčania o tomto probléme (dokonca ani Irenka toto nevedela), jeho mama chodievala po dlžníkoch, aby vrátila to, čo si Miro požičal na hazard… Vysvitlo, že Miro „prehral“ aj ich dom v Ivanke, všetky Irenkine úspory (nebolo ich málo), jeho mama situáciu nezvládla, a často z tohto nešťastia pila…

Onedlho nemali kde bývať a začali sa sťahovať. Najskôr do Senca, potom do Levíc, odtiaľ späť do Bratislavy, zase do Levíc a napokon sa dostali do Žiliny…

Treba spomenúť, že ľudia v Ivanke im chceli pomôcť. Núkali Mirovi prácu, dokonca aj vtedajšia starostka mala preňho skvelé riešenie, lenže to sa mu zdalo pod jeho úroveň. Nedodržal slovo, nikam nikdy neprišiel, klamal, kričal, urážal, musím prezradiť, že sa aj rád vyhrážal…. (báli sme sa ho). Jeho živobytím bolo citové vydieranie Andrejkiných priateliek, bývalých spolužiačok, ktoré neustále žiadal o potravinové balíčky, o pôžičky, o finančné dary – ale nikdy nikomu nič nevrátil.

Napokon prišla nedeľa, 24. Februára 2019… dočítala som sa, že „na sídlisku Hájik Miro (48) zabil manželku Andreu (47) a svojho 15 ročného syna“… Nespala som celú noc, ani ostatné kolegyne nie… Presne sme vedeli, že je to o nich… takže Miro nie je len gambler, napokon aj vrah… možno by sme mali s ním mať nejaké zľutovanie, možno on bude hrať vyšetrovateľom na city, aby nedostal doživotie…

…ale my, nikto, kto sme ich roky poznali, zľutovanie v sebe nenachádzame… On bol a  je hazardný hráč, a dohral. Ešte raz pripomeniem, že každá práca bola „pod jeho úroveň“ a každá práca, ktorú mu dobrí ľudia našli, bola nevyhovujúca…. Zničil starú mamu Irenku, svoju vlastnú mamu, svoju manželku, ktorú následne aj zabil, odohnal od seba staršieho syna, vlastne celú rodinu z Andrejkinej strany, a čo je do neba volajúce, malého syna, ktorý ho najviac potreboval, tiež zničil, naučil hrať pre istotu PC hry (mal ísť do diagnostického ústavu totiž), a napokon ho zabil. Tak prečo by sme mali mať zľutovanie s človekom, ktorý nikomu nedal ani trochu súcitu, lásky, priateľstva, neposkytol oporu?

llw