Možno som len trochu unavená,
trochu zasnívaná
a trochu roztržitá.
Možno sa hviezdy dohodli proti mne,
a možno to bol iba nejaký človek z hliny.
Občas mi niečo vypadlo z ruky,
občas sa rozžiarili očká
malej princezničky,
a zabudla som, že telefonujem,
lebo jej sugestívny pohľad
nezniesol odklad.
Do toho chrapľavý hlas tupca
jediným slovom nastolil realitu prázdna,
ktorú šíri navôkol ako mor.
Niekto mi poslal strašný mail o ľuďoch z hliny,
ktorí sú celkom iní,
zabíjajú svoje matky a ženy
tým najohavnejším spôsobom…
Čo len s nami bude,
ak sa takáto pliaga rozmnoží,
a začne kynožiť to,
šo je sväté: jeho MATKA, jeho ŽENA a tiež MATKA
jeho synov… aj tí budú nepodarení?
Tak potom nastúpi pohľad malej princezničky,
a v ňom iari skutočná spása.
Veď ten, kto brojí proti láske a úcte,
koleduje si o tie najhoršie problémy.