Regionoviny

Pri nosení pošty z mestského úradu zažil už Peter Pócsik všeličo. Zaskočili ho bezdomovci, čo „bývali“ v dvojmetrovej tráve, cez ktorú si chcel spraviť skratku. Či prípad manželov, v ktorom sedelo meno, ulica aj číslo vchodu – len mesto bolo iné. A spomína si aj na konanie, s ktorým chodil na jednu adresu 5 rokov, pretože dotyční sa stále odvolávali.

Poštového doručovateľa pán Pócsik robíte takmer 15 rokov. Boli na kondičku ťažšie začiatky, kedy si vaše nohy ešte len museli privykať na to množstvo krokov, ktoré denne urobíte, alebo je to náročnejšie teraz, keď sa človeku už menej chce?

– Je to približne to isté. Ako horšie to vnímam iba keď vypadnem na nejakú dobu, napríklad keď si na týždeň-dva vyberiem dovolenku, alebo po práceneschopnosti – potom si týždeň zvykám, kým sa vrátim do normálu.

Ako ste prežívali začiatky v tejto práci?

– Začínal som na sídlisku Klokočina. A keďže nie som z Nitry, vedel som len, kde sa nachádza, ale nepoznal som ani jednu ulicu, ani jedno číslo. Chodil som s mapou v ruke, spoznával som ulice a všetko som hľadal. Trvalo mi aj dva mesiace, kým som sa do toho dostal. No a po pol roku som už vedel všetky ulice aj všetky vchody naspamäť, dokonca u niektorých ľudí som vedel aj to, na ktorom poschodí bývajú.

Z hľadiska fyzičky bolo všetko v poriadku? Pre niekoho, kto nebol zvyknutý na toľko chôdze by to mohol byť problém.

– Boli aj svalovky, pretože je to dosť veľká záťaž na organizmus. Doteraz cítim záťaž na rameno aj na ruky, pretože predsa len – nosím plné tašky. Mal som niekedy aj chuť prestať. Napríklad vtedy, keď ma v meste chytila taká prietrž mračien na mieste, kde som sa nemal kde schovať. Musel som sa ukryť v najbližšom obchodnom centre. Premokol som tak, že som sa až triasol od zimy a prechladol som.

Tu sa natíska otázka, či je pre vás ako doručovateľa horšie leto s horúčavami alebo zima, kedy sú mrazy a šmykľavo.

– Všetko má svoje pre a proti. Ideálne je tých 25 stupňov, na jar.

Ako sa chránite? Či to je jeden extrém alebo druhý, potrebujete okrem vhodného oblečenia aj nejaké ochranné pomôcky na vašu prácu.

– Keď som nastúpil, kúpil som si prvé topánky s priemernou cenou. Vydržali len pár týždňov, po ktorých sa odtrhla podrážka. Išiel som z Nitry domov a ledva som sa dostal domov, trčala mi noha von z topánky, nohu som ťahal po zemi, nevedel som ani do autobusu prejsť. Odvtedy si kupujem lepšie topánky. Obuv musí byť kvalitná – aby bola hlavne teplá, nepremokavá a aby sa nešmýkala. Podobne kvalitný musí byť aj kabát. V lete nosím okuliare, používam opaľovacie krémy, v zime zase čiapku. Na tieto veci máme príspevky a ak chcem niečo kvalitnejšie, tak si radšej priplatím. Vysvetľuje Pócsik.

Koľko sá pán Pócsik denne nachodíte?

– Podľa toho, koľko je pošty. Mám krokomer, v priemere ukazuje od 20 tisíc do 40 tisíc krokov. A to každý pracovný deň.

Čo sú to za zásielky, ktoré od vás ľudia dostávajú?

– Zo všetkých oddelení mestského úradu. Peniaze nedoručujeme, ani od ľudí nepýtame.

Nebáli ste sa, keď ste začínali? Pretože to, že nerobíte s peniazmi, viete vy, ale nevedia to zlodeji.

– Vždy je to riziko. Keď som začínal, ani sa nevedelo, že mesto takto doručuje poštu, ľudia sa čudovali a nechceli od nás poštu ani preberať.

Poštára každý pozná, vás nepoznal nikto. Nemali ste vôbec problém dostať sa k ľuďom až domov?

– Je to tak. Ľudia nevedeli o tom, že mesto môže takto doručovať poštu. Teraz to už chápu, aj sa to medializovalo, aj nás spoznali osobne.

Doručujete po celej Nitre?

– Keď sa toto doručovanie zakladalo, pán Jozef Korec (bývalý vedúci zamestnanec mestského úradu – poznámka redakcie) rozmýšľal, kde by bolo ideálne doručovať, kde by sa oplatilo chodiť s poštou, aby sa čo najlepšie ušetrilo. Rozmýšľali sme o tom, že by sme aj veľkým firmám alebo úradom doručovali. Dal si vtedy za cieľ obísť celú oblasť, tak sám chodil s poštou. Doručujeme preto hlavne na úrady a na veľké sídliská. Najrentabilnejšie sú Klokočina a Chrenová, no ak nám to časovo vyjde, chodíme aj na ostatné mestské časti, ale len vtedy, ak je tam veľa pošty. Dodáva Pócsik.

Takže napríklad Zoborčania vás nepoznajú?

– Ale áno, bol som už aj na Zobore viackrát. Prešiel som napríklad celú Jeleneckú, Moskovskú a ďalšie zoborské uličky. Aj Dražovce som celé už prešiel.

Tých vašich 20 tisíc až 40 tisíc krokov: koľko to predstavuje obálok, koľko je to navštívených adries?

– To sa nedá odhadnúť. Niekedy idem na jeden úrad a len na tom jednom mieste mám aj 20 listov a niekedy mám iba jeden.

Platí to, že ročne spravíte úsporu mestu približne vo výške 33 – tisíc eur na poštovnom?

– V tomto roku to bude asi menej, pretože kolegyňu mám na materskej, a teda teraz robím sám, a tiež preto, že sú pozatvárané úrady a menej sa doručuje.

Keď sa rozhodne, že nejaká časť mesta nie je rentabilná na roznášku zásielok, tak tam sa potom listy doručujú klasicky poštou?

– Áno. A aj ľuďom, ktorým nedoručíme, posielame zásielky poštou, pretože nie všetci sú vždy doma. Chodíme dvakrát, ak nie sú doma, potom to ide poštou. Niekedy si to zámerne neprevezmú a nechajú zásielku prísť poštou, ktorá im ich list uloží, pretože hrajú o čas a naťahujú termíny.

S tým, že nie sú doma, alebo sa zatajujú, a zámerne nechcú prevziať zásielky, máte asi veľa skúseností.

– Veľakrát sa mi stalo, že som zazvonil a videl som, že niekto sa pozerá cez ‚kukátko‘. Ale nevylučujem, že to nemusel byť adresát, pokojne to mohlo byť dieťa, ktoré z opatrnosti nechcelo otvoriť. Stáva sa aj, že pri zvončeku počujem, že je tam dospelý hlas, no vyjdem hore a už mi neotvoria.

Aké majú ľudia pán Pócsik dôvody, že neprevezmú zásielku?

– Môže ísť o list, ktorý nechcú prevziať. Napríklad keď im deti nechodia do školy a zastavia sa im dávky. Za to ale ja nemôžem.

Zažili ste aj vyhrážky, alebo tvrdšie reči?

– Zažil som už všeličo možné, napríklad mám príhodu s jednou pani, ktorú som nazval neodbytná manželka. Išiel som do jedného vchodu s listom do vlastných rúk. Taký môžem dať iba danej osobe alebo niekomu, kto má splnomocnenie – ale pre nás splnomocnenie vydané na pošte neplatí, to je pre poštu, splnomocnenie musí byť overené notárom. Ona chcela silou mocou, aby som jej list pre jej manžela dal, ale ja som to urobiť nemohol. Tak mi nadávala a vyhrážala sa, že čo si to dovoľujem a nech jej to okamžite dám. Navrhol som, nech zavolá manželovi a ak príde do desiatich minút, toľko počkám. Prišiel aj jej manžel a vynadal mi dobre aj ten.

To asi nezapôsobí dobre na človeka – veď vy ste si len robili svoju prácu…

– Viete, vždy je všetko o ľuďoch.

A čo psy?

– Na spodku Partizánskej pri rodinných domoch mali v jednom dome naozaj prešibaného vlčiaka, kvôli ktorému som nevedel vhodiť list do schránky. Išiel do mňa okamžite hryznúť. Hodil som kameň do jednej strany, no stihol som len otvoriť schránku a zas bol pri mne. Tak som musel znova hodiť kameň a strčil som tam obálku.

Roznášate len v pracovnej dobe, alebo potiahnete aj mimo nej, aby ste zastihli ľudí, ak sú v práci.

– Roznášame od dvanástej do ôsmej hodiny večer. Snažíme sa ľuďom vyjsť v ústrety a keď sa dohodneme, prinesieme im to aj do práce. Vysvetľuje Pócsik

To ale znamená, že v zimnom období nosíte poštu už potme.

– Áno a sťažuje nám to situáciu, lebo aj zvončeky a mená na schránkach je horšie vidieť, preto treba nosiť so sebou lampu alebo si s mobilom svietiť.

Nereagujú ľudia zľaknuto, keď ich niekto potme naháňa s poštou?

– Už sú zvyknutí za to obdobie. Predsa len, robíme to 15 rokov.

Každý, kto nebol v Nitre zopár rokov, vám povie, že Nitra sa rozrástla. Pribúdajú tu novostavby a nie sú to len rodinné domy niekde na okraji, ale aj bytovky v širšom centre. Nerobí vám problém, že do štvrte, ktorú už dobre poznáte, zrazu pribudla bytovka alebo dokonca celá ulica? Prípadne neoznačené domy?

– Vždy, keď niekam idem, vopred sa pripravím, spravím si v tom roznášaní systém. Trasu si treba dobre premyslieť a naplánovať. Pozriem si, kam idem, buď cez internet, alebo keď som už na mieste a neviem nájsť zadanú adresu, tak sa niekoho opýtam. Keď idem na Klokočinu, naplánujem si to tak, že najskôr spravím jednu stranu a potom druhú – a vždy to robím tak, že sa vyveziem na kopec a už len schádzam dolu.

V minulosti sa tu na meste uvažovalo aj o babetách pre poštových doručovateľov. Pokiaľ viem, nejazdíte na nich. Prečo sa to neosvedčilo?

– Babeta nie je rentabilná, pretože dosť často sa chodí od vchodu do vchodu. Ak mám niekde odparkovať babetu, po chvíli ju presúvať na iné miesto o pár metrov ďalej, tak to radšej prejdem pešo. Ak mám ísť niekde ďalej, radšej sadnem na mestský autobus a odveziem sa.

Aj vám niekto pán Pócsik pri tejto práci poďakuje? Či skôr je to o tom, že sa na vás sypú nadávky.

– Stala sa mi taká kuriozita v jeden deň behom piatich minút a na jednej ulici. Na jednom mieste mi vynadali a o pár metrov ďalej mi staršia pani, ktorá bola taká rada, že som jej priniesol poštu, núkala zákusky. Svedčí to o tom, že všetko je vždy iba o ľuďoch.

Zdroj: Nitra.sk ; Autor: Tomáš Holúbek, (red. upr.) ; Foto:Roman Oravec

Prečítajte si aj: Slovenská pošta zrušila 756 pracovných miest