Bratislava, Obchodná ulica, dnes.
Premýšľala som, že si do zbierky svojej knižnice pridám veľmi vzácne vydanie Dobšinského rozprávok, mimoriadne zlacnelo, je to viazané v koži, ručná práca… bude niečo výnimočné pre ďalšie generácie.
Hneď ako som vošla do obchodu, pozdravila som sa. Slečna bola hneď pri pokladni kúsok od vchodu – asi nepočula, ale nič to… Priamo oproti nej bol regál s výnimočne viazanými knihami v koži, tak som sa nesmierne potešila, že moja zbierka je tam, kompletná a v poriadku. Okamžite som si vzala všetkých 5 dielov. Všimla som si aj to, že tam doplnili „Biblické príbehy“ zo Starého i Nového zákona, ktoré som kúpila pred niekoľkými dňami. Keďže mi vtedy ani jedna slečna (predávajú dve) nedokázali povedať, či je to ilustrovaná kniha alebo nie, nakoľko v obchode nikto okrem mňa nebol, zdalo sa mi normálne informovať ich – aby ďalším zákazníkom povedali správne údaje o tejto nádhernej knihe s ilustráciami na každej párnej strane. Slečny však arogantne pozerali nejakým iným smerom, tvárili sa, že „nepočuť“… a ja som si povedala, že s „IQ hojdací koník“ – sa naozaj nemožno o ničom baviť.
Nech mi niekto prezradí, načo takéto chudery pracujú v kníhkupectve, ak nemajú ku knihám ani minimálny vzťah? Veď na svete by sa žilo oveľa lepšie, keby sa ľudia podporovali, rozprávali a obohacovali sa svojimi skúsenosťami a myšlienkami. Ale to je asi nad čiaru…
Llw